Prvý dojem po vypočutí si úvodných troch piesní: Ako keď vám nepripravenému pľasnú mokrou handrou po pysku. To je, samozrejme, obraz. V reále zacítite, že ide o hodvábnu šatku plnú neskutočne príjemných, prastarých, no známych vôní, ktorou vám hladia po tvári... Nejdem ďalej pokračovať zhľadúvaním étericko – poetických slov v snahe popísať, čo vlastne tieto dve zjavenia produkujú, aj keď je to strašne lákavé. Písať o tomto albume pre chlapa znamená zapojiť do práce „ženskú časť“ muža a to sa síce dá, ale nebolo by to ono. O tomto albume treba písať ako o diele. Lebo dielom je. Čakajte hĺbku, napätie, zimomriavky a energiu. Nech som si tento album pustil kedykoľvek (skúsil som v práci, na diaľnici, pri prebudení, v noci po koncerte) vždy ma vtiahol so jeho sveta. Nevyhnem sa slovu „čarovného“, lebo som sa vždy podvedome začal usmievať a bolo mi príjemne teplo. Andrea Konstankiewicz-Nazir a Dorota Barová spievajú v poľštine. Pre mnohých exotický jazyk. Paradoxne. Stačí urobiť malý pokus. Vyslovte si šeptom: moje srdiečko, mé srdíčko, moje serduško... a teraz sa sústreďte na to „u“ . Je jemné. Má byť jemné. Nie je to „u“ zo slova dub. Je to to najjemnejšie „u“ zo slovanských jazykov. A choďte ďalej a započúvajte sa aj do „č“ a „š“. Treba sa zbaviť spomienky na slovenské šušlanie alebo afekt a poľské cz a sz sa vám nechajú spoznať.
Prvá skladba uvádza do deja - zneisťuje a vylaďuje spojenie s poslucháčom. Neukazuje všetko. Obchádza, pripravuje. V druhej piesni ukáže sa odhalí viac, zdramatizuje a ak vás zaujme, tak v tretej skladbe sa vám baby ukážu skoro celé.
V ďalších piesňach rozširujú rozsah emócii, ktorý je už aj tak široký. Album uzatvára smutno hravý „Sens“ – výborne zaradená skladba, ktorá spôsobí, že máte chuť počúvať celé odznova.
Po viacnásobnom počúvaní sa u mňa ustálil pocit z tohto albumu: letný večer, sedím na lúke nad mestom opretý o strom, dumám a je mi dobre.
Ak je na jednom brehu muzika plná afektu a pózy, tak na druhom stojí maják Tara Fuki.
Ozo Guttler