Bol to dobrý nápad. Pocta Oldřichovi Janotovi určite prináleží. Narodeninový album pripomína pesničky mága českého folku z tej farebnejšej stránky. Väčšina interpretov vydavateľstva Indies sa výzvy zhostila so cťou, i keď v ojedinelých prípadoch akoby niektorí zo zúčastnených videli v možnosti vzdať hold šancu skôr pre seba. Škoda, že iniciátor ťažil prednostne z vlastného košiara, nie spomedzi umelcov, ktorí prirodzene cítia empatiu s Janotovým svetom a sú mu čosi dlžní (ako by asi dopadol napríklad príspevok v podaní Jána Bolaslava Kladiva?). Tak či onak, ide o nadpriemerný album, ktorý sprístupňuje Janotovu tvorbu novým generáciám a sprostredkúva to podstatné z jeho repertoáru z počiatku 80. rokov. Od pesničkárov v onej dobe sa viac-menej očakávalo, že budú protestovať a zabávať publikum na úkor komunistického absurdistanu. Janotov svet bol skôr privátny, nepotreboval sa konfrontovať s mocou. O to prísnejšie sa vo svojom umení konfrontoval sám so sebou a nadčasovými víziami. Bol si vedomý, že znepokojivá sila jeho hudby nedoletí ku každému rovnako: „Prvá časť bude krátka a po nej príde prestávka, aby tí, ktorí by chceli odísť, mohli.“  Z tých čo zostali potom hypnotizujúci nespevák ťahal emócie ako mesiac v splne... a na to sa nezabúda!

****1/2
Martin Chrobák, .týždeň