Všetko je tu kompaktné. Hudba čo sa valí v hypnotickom shuffle a na temných groovoch, spontánne vokály skupiny Buty i texty, čarovná kombinácia reality a absurdity, neoddeliteľné od Norovho podania - čosi medzi Jožom Barinom a Johnom Lee Hookerom. Keď počúvame „...inak rieka zmelie ma, zmelie ma“ s Borisovou harmonikou, točíme sa v jej víroch ako smeti na sútoku Slatiny a Hrona. Áno, tam dole pod Pustým hradom, kdesi na polceste medzi Kováčovou a Ostrou lúkou, odkiaľ posádka ZVA 12-28 vyráža na svoje cesty a vyváža slovenské blues do českých a moravských klubov. Ich druhá platňa vyzrela do zvukovej i štýlovej čistoty. Tajomstvo úspechu? ZVA nič neimitujú, vedia hrať a nahrávať svojmu frontmanovi zrodenému pod zlým znamením. Noro Červenák je živým dôkazom, že pravdivé blues nepramení z predvídateľných schém, ale z nevyspytateľnosti života.

 

 Martin Chrobák - .týždeň